... chodím a pozorujem svet. Chodím a pozorujem seba v tom svete. Chodím sama v sebe a pozorujem. Nekonečné chodby. Nekonečné komnaty. Svetlé. Tmavé. Raz drsný povrch inokedy hladkosť zdobia ich steny. Každopádne vždy sú tam. OMIETKY! Prekrývajú jedna druhú. Nánosy toho všetkého, čo sme nasiakli do svojich pórov za dlhé časy.
Kúsok po kúsku zoškrabujem vrstvy z nás. Poznáte to! Taká tá večná reštaurátorská práca. Prvé prichádzajú na rad predsudky, stereotypy, mýty o kráse, lacné triky tiel kopírujúce nálepky, ktoré nám dávajú, a ktoré si hrdo neraz berieme. Takmer dokonalá mumifikácia toho živého, divokého a intuitívneho v nás. Odlupujem kúsok po kúsku. Reĺatívne ľahká práca! Niečo, ako dať dolu večerný make up.
Ďalšia vrstva však už úpenlivejšie odoláva môjmu odhodlaniu. Je v nej vyrytá nespútanosť a sloboda, skorodovaná záplavami rolí, masiek, falošných tvári do pokornej pasivity. Bojovnosť, čo chránila čistotu a spravodlivosť, skrytá kdesi v kúte, dnes tasí iba obvinenia a sebaľútosť. Bohatosť vzorov však nám neupriem! Vzory slov. Stovky. Tisíce sieti sme z nich utkali. Koľko však skutočnej pravdy o Žene v žene sme do nich chytili?
I mne sa neraz nohy zapletú do tých sietí. Potkýňam sa o sebaklamstvá a ilúzie. Stratená v tom spletitom labyrinte. Tuším ale, že raz, keď odlúpnem i poslednú omietku, zostanem stáť v posvätnom úžase nad tou Ženou vo mne.
Ženou, ktorá je tvorcom, mudrcom, múzou, liečiteľkou, vizionárkou, učiteľkou, tanečnicou, básnikom i bojovníčkou!
.... niekedy, keď v tichu tancujem .... keď naháňam lúčné kvety .... spievam slovám upávanku, či dotykom počúvam srdce toho druhého ... vtedy počujem Jej šepot.