Váham, kam sa postaviť. Viem, že všetci chceme preplávať to more, ktorého končiny nemáme šancu dnes dovidieť. Tak nesmelo, veriac si, že už plávať ako tak viem, postavím sa k Plavcom. Rad sa pomaly posúva smerom k prvým vlnám príboju. Vidím, že tam niekde vpredu stojí človek, čo každému do rúk dáva kus papiera. Čítam. Pravidlá plávania. Mapa bójok. Zoznam dobrých a zlých obyvateľov mora. Čítam pozorne. A hovorím si. Aké je dobré mať toto všetko na cestu! Človek nevie, čo sa môže stať. A ak sa stane niečo, čo možno nebude o.k., mám sa kde s nespokojnosťou obrátiť. Istota pomalyčky vlieza mi pod kožu. Jedným očkom včak pozorujem aj tých vedľa. Pokorne stoja v zástupe. Takmer mlčky. U niektorých vidím akési obavy. Niektorí hrdo stoja s pohľadom upretým na horizont. V rukách však nemajú nič. Len vietor v dlaniach! Ako oni zvládnu preplávať to šíre more, ktoré raz koliše vlny v uspávankách, inokedy prerýva oblohu ostrým chrbátom vĺn? Ako budú vedieť, kde je ich prístav? Nedá mi. A tak vystupujem z radu. Pristupujem k jednému z nich a pozerám sa mu do očí. Nič nehovorí, ale keby hovoril povedal by asi toto:
Áno. Môžem si zvoliť cestu, podľa máp. Je dobrá. Pomáha. Naviguje. Usmerňuje. Ja však potrebujem viac. Potrebujem spoznať celý oceán. Jediné, čo si beriem je plná zodpovednosť za všetko, čo si v živote zvolím. Za dôsledky, ktoré vypadnú z dlaní. Viem, že ma vlny možno obijú o bralá. Viem, že sa neraz potopím. Viem však, že inak nespoznám more v sebe.... a tak volím ťažšiu cestu.
Stojím. Nemá. Len hlasy vo mne kričia z dna oceánu. Váham.
... a tak sa učim "neplávať"!